Deň 6 – Jalta (Arborétum, Masandrijský palác)

Perla Krymu – Jalta, paláce a záhrady, história, i čulý turistický ruch

Po výborom spánku v normálnych posteliach sa vyberáme do centra na pobrežie, kde nás víta perfektná promenáda s palmami, hotelmi, rôznymi zábavnými podnikmi, proste nestačíme sa čudovať. Nebyť sochy Lenina, tak máte dojem, že ste niekde na francúzskej riviére. Pobrežiu dodávajú charakteristický ráz i okolité hory „nezvyčajného“ názvu – Krymské hory :), inak sú tiež príčinou príjemnej klímy v lete, vzhľadom na to, že sme už kúsok v subtrópoch (olivy, vinič, cyprusy, korok, ....) a najvyššie teploty neklesajú pod 30°C, cítime sa príjemne.

Jalta je veľmi bohatá na turistické atrakcie a tak začíname v botanickej záhrade „Nikitičeskij botaničeskij sad“ (nazvaný podľa zakladateľa Nikitu?). Pre menšinu z nás (ja a Dulo), ktorí sme absolvovali nejaký ten semester z dendrológie (to je tá veda o stromoch), je to raj, pretože vďaka klíme sa tu darí drevinám, ktoré u nás živoria v botanických záhradách – prím hrá endemit (to je taká rastlina, ktorá nerastie proste nikde inde na svete) - „zemľjaničnik“ – pekný strom, ktorému sa šúpe kôra (...a sľubujem posledná dendrologická poznámka – je to treťohorný relikt, pri -13 °C už riadne trpí, takže Tatry s ním nezalesníte, napriek tomu tu už pár miliónov rokov veselo rastie) .

Z arboréta máme naplánované do paláca v Masandre, čo je podľa mapy neďaleko, ale na obednom slnku sme čochvíľa vyšťavení a Marcel šomre prečo sme len neostali sedieť v reštike....stopujeme „maršrut“, ktorý ide našim smerom. Cestujeme natlačení a v jednej zo zákrut takmer „strácame“ Ampa, lebo posuvné dvere na ktorých je nalepený sa náhle otvárajú...Amp je bystrý chlapec, zachraňuje sa, takže ho nemusíme zbierať z asfaltky. Medzitým nás domáci pozorujú – hlasne totiž komentujeme cestu, a na „domorodcoch“ vidno neistotu – naša slovenčina im je povedomá, ale nevedia ju zaradiť. Svoje pridáva aj fakt, že z tých zopár cudzincov - „inostrancov“, ktorých sme stretli na Kryme, sme asi jediní, ktorí cestujú lacnými „maršrutmi“, my sme radi, že s ruštinou na základnej úrovni nemáme problémy, v azbuke si prečítame takmer všetko čo treba (no na druhý deň sa nám – teda presnejšie Romanovi :) naše „jazykové“ sebavedomie takmer vypomstí, ako sa dočítate neskôr). Masandra jednoznačne stojí za prehliadku, starobylý palác s peknou záhradou a vyhliadkou na more.

Večer posedávame v reštike blízko na promenáde, jeden jazykovedný príklad za všetky – pýtam sa čašníka či má stoly aj vonku – keďže o tomto slovíčku v ruštine nechyrujem pomáham si slovenčinou s ruským prízvukom: „My chatím sedít vonkú“, čašník vypliešťa oči na moju formuláciu, ale prikyvuje“ „Na úlici, da?“ – pochopili sme sa a odvádza nás k stolom (chcel som tým len povedať, že je zbytočné trápiť sa obavami z jazykových schopností, koniec koncov sme predsa Slovania, navyše je oveľa milšie, ak sa prihovárate rusky, ako spustiť na nich angličtinu či nemčinu).

Večer sa túlame po promenáde, kde je ešte viacej ľudí ako počas dňa, výborná atmosféra, v každej väčšej reštike, či kaviarni hrá naživo hudba. Začínajúci nočný život je lákavý, ale zajtra nás čakajú ďalšie pamiatky, takže kupujeme goralku, ktorú na terase nášho domu popíjame s domácim do druhej v noci a preberáme ukrajinskú a slovenskú politickú situáciu (o čom inom by sa dalo trkotať dlho do noci, že áno? ... ehm, najmä ak úroveň krásy ukrajinských dievčat je asi hneď za tou, ktorú máme doma).