Deň 10 – Sevastopoľ - Odesa a cesta domov

Zase tie WC (lepšie povedané „hajzle“), schody z Krížnika Potemkin a nové „hromadné kupéčko“ na ceste domov

Zo Sevastopoľu odchádzame do Simferopoľu odkiaľ sme vyšli na našu cestu po Kryme. Vzdialenosť asi 50 km prekonávame najnižšou kategóriou vlaku „električkou“, celá cesta nás vychádza na 3 UAH. Po príchode za pol hodinu prestupujeme na „kupejnyj“ vlak do Odesy, ktorý sme si kúpili hneď po prvom príchode do Simferopoľu, nakupujeme nevyhnutné zásoby na cestu a už sme v klasickom „kupé“. Okrem obligátnej gorilky sa zásobujeme aj šampanským, lebo Zuzka oslavuje meniny a Dulo narodky. Príchod do Odesy je určený na 6.00 hod nasledujúceho dňa. Ja s Marcelom zdieľame kupé so starými dámami, džentlmensky obsadzujeme poschodie, ale keď v noci jedná z dám neustále hlasno chrápe, Marcel sa ju pokúša „cukaním“ utíšiť, jeho metóda osvedčená pri chrápajúcom Dulovi však na dámu nefunguje, a tak sa ráno budíme nevyspatí.

Horšie však dopadol Dulo s Ampom: Amp ešte stále presvedčený o tom, že v noci by ho mohol niekto olúpiť, či dokonca uniesť a použiť ako „darcu“ orgánov, zaistil dvere zvnútra poistkou, ktorú Dulo v podnapitom stave nedokázal uvoľniť (pravdupovediac nečakal, že niekto ešte stále bude mať záujem o Ampove orgány :) a tak musel vyčkať s plným mechúrom až do rána.

Pre úplnosť dodávam, že Amp sa z Ukrajiny vrátil s vlastnými orgánmi, počas cesty nás nikto neolúpil, ani nevliezol v noci počas jazdy do kupé cez pootvorené okno, ani sa nestalo nič zo všelijakých tých strašidelných predsudkov....

Ráno pred príchodom do Odesy sa zobúdzam neskoro, sme už v tzv. „sanitárnej zóne“ a toalety vo vlaku sú už sprievodcom zamknuté. Vystupujem na stanici, skladáme batohy a ja sa v rannom zhone zrýchleným ponáhľam na staničný záchod. Nasledovalo niečo, čo by sa mi neprisnilo ani v najhoršom sne – pred „kabínkami“ (rozumej otvorené turecké záchody oddelené len priečkami) stála v rade celá rota vojakov, ktorí nemali zábrany si pýtať cigaretu i počas vykonávanie potreby. Batohy odkladáme na stanici a využívame naše 4 hodiny do prestupu na rýchlu prehliadku mesta. Hlavnou atrakciou sú pre nás legendárne schody z ešte úspešného (povedal by som „kultového“ filmu Krížnik Potemkin), po ktorých sa vo filme valil kočík s dieťaťom.